Kam směřuje ateismus?

[Neregistrovaný]

Skúsim ti odpovedať od konca. Ako prebieha proces, kedy človek začne veriť? Je to pôsobenie nadprirodzenej sily? Nie. Začína sa to indoktrináciou od detstva, teda vo väčšine prípadov. Príbeh apoštola Pavla, jeho obrátenie je výnimka.
Moslimský chlapec nemá vnuknutie, že sa má modliť k Ježišovi a čítať Bibliu. Mladý adventista si nepovie, že islam mu dáva zmysel. Ani nevymení Bibliu za Knihu Mormonovu.
Všetci sme sa narodili ako ateisti. Našu vieru formovali rodičia, prostredie, kultúra v ktorej sme vyrastali. Či prestaneš veriť, je tvoje vlastné rozhodnutie. Je to vystúpenie z komfortnej zóny.

[Host]

Rozsudok o bohu je viera. Bud v neho veris alebo neveris. To je kazdeho vlastny sud.

To, či verím alebo neverím, že za dverami stojí tiger, nijako neovplyvňuje fakt, či tam ten tiger skutočne je. Ak Boh existuje, existuje nezávisle od nášho úsudku. Ak neexistuje, viera ho nestvorí. Pravda teda nie je otázkou voľby, ale faktov.

Viera nie je len hod mincou verím/neverím. Mnohí ľudia sa rozhodujú na základe filozofických argumentov, historických dôkazov alebo vedeckých pozorovaní. Nazvať to vlastným súdom bez potreby zdôvodnenia zbavuje túto tému intelektuálnej hĺbky. Aj viera alebo ateizmus by mala byť podložená hľadaním odpovedí, nielen pocitom.

Ak je to skutočne len náš súd, potom je racionálnejšie staviť na vieru. Ak veríš a Boh je, získaš všetko. Ak neveríš a je, stratíš všetko. Ak nie je, v oboch prípadoch sa po smrti nič nedeje. Teda ten súd' má svoje praktické dôsledky.

Tiger je skutočný, ja som ho už videl. Je pravda, že tiger tam bude, tak či tak. No Boh nie. Ak v neho veríš, bude tam. Môžeš to odprisahat. A ak neveríš, nehrá v Tvojom živote žiadnu rolu, prosto tam nebude. Pri tigrovi existuje objektívne kritérium či je alebo nie je. Pri Bohu je to len subjektívne. Objektívna pravda tu neexistuje.

Ak by s ľudstvom zanikol aj Boh, znamená to, že Boh nikdy nebol Bohom, ale len našou spoločnou predstavou (ako napr. hodnota peňazí alebo pravidlá šachu).
Týmto prístupom robíme z Boha imaginárneho priateľa. Ak povieme, že niečo existuje len vtedy, keď v to veríme, rezignujeme na hľadanie pravdy a nahrádzame ju užitočnosťou. To, že v niečo verím a ovplyvňuje to môj život, ešte neznamená, že je to pravdivé – znamená to len, že je to pre mňa psychologicky reálne.
Boh možno neexistuje ako fyzický objekt, ale viera v neho buduje katedrály, spúšťa vojny a mení zákony. V tomto zmysle je Boh objektívny v sociálnom priestore. Nemôžeme povedať, že tam prosto nebude, pretože jeho vplyv na svet okolo teba je prítomný, či už v neho osobne veríš, alebo nie.

[Viktorrealita]

Ak niet osobného, zvrchovaného a svätého Boha, teda večné vedomie osoby Boha, ktoré si to všetko čo stvoril uvedomuje a pre svoju slávu to aj formuje, lebo iba v Božom večnom vedomí, to môže všetko existovať, tak z tohto pohľadu neexistuje, ani vedomie osoby človeka a vedomie osoby všetkých bytostí. No vedomie osoby neveriaceho sa bude búriť a tvrdiť, že to nie je pravda a že on – jeho vedomie osoby predsa existuje. No súčasne to isté vedomie osoby bude tvrdiť, že neexistuje večné vedomie osoby Boha. Predsa existencia vedomia jeho osoby, je samo o sebe dôkazom existencie večného vedomia Boha.

Lebo ak existuje následok – vedomie osoby človeka a všetkých bytostí, tak existuje aj príčina – večné vedomie osobného Stvoriteľa - Boha. No nie neosobného boha, ktorý predsa nemôže byť Bohom, lebo si nič neuvedomuje, že. Ak podľa neveriacich v osobného Boha – Stvoriteľa, vedomie osoby a vedomie osoby všetkých bytostí v konečnom dôsledku smrťou zanikajú v neexistencii a určite zanikne aj Zem a vesmír, tak už neexistuje nič a teda ani žiadné vedomie, ktoré by si existenciu toho všetkého uvedomovalo. Z tohto pohľadu ani nič neexistuje ak začiatok a koniec je vždy len tma a prázdnota. Z tmy a prázdnoty, do tmy a prázdnoty, tak výsledok je vždy len tma a prázdnota.

Ak je na začiatku a na konci len prázdnota, tak aj keby niečo bolo medzi tými prázdnotami, tak nič to nezmení konečný výsledok a to ten, že všetko je len tma a prázdnota. Záblesk života v histórii vesmíru je potom ničím, ak výsledkom je len tma a prázdnota, lebo niet nikoho, kto by si ten okamih záblesku života uvedomil. Bez Stvoriteľa – Boha nemôže byť žiadný záblesk života, lebo iba zo živého Boha pochádza život a z jeho vedomia pochádza naše vedomie života a v Bohu je už zmysel aj našej existencie a existencie všetkého.

Z toho vychádza, že každý neveriaci v Slovo osobného, zvrchovaného a svätého Boha, je len klamár, aby utiekol od zodpovednosti pred Bohom. No nikde ani smrťou neutečie! Pred Bohom sa nedá skryť.

[Homo Sapiens]

Ak si niekto definuje Boha ako niečo, čo je neviditeľné, bez vône a bez zápachu a nijako sa neprejavujuce, potom nemôžme nikdy objektívne zistiť či existuje či nie. No môžme si každý v hlave vykonať súd, či to je alebo nie je a ak to je, či sme s tým spokojní alebo nespokojní.

[Homo Sapiens]

Skúsim ti odpovedať od konca. Ako prebieha proces, kedy človek začne veriť? Je to pôsobenie nadprirodzenej sily? Nie. Začína sa to indoktrináciou od detstva, teda vo väčšine prípadov. Príbeh apoštola Pavla, jeho obrátenie je výnimka.
Moslimský chlapec nemá vnuknutie, že sa má modliť k Ježišovi a čítať Bibliu. Mladý adventista si nepovie, že islam mu dáva zmysel. Ani nevymení Bibliu za Knihu Mormonovu.
Všetci sme sa narodili ako ateisti. Našu vieru formovali rodičia, prostredie, kultúra v ktorej sme vyrastali. Či prestaneš veriť, je tvoje vlastné rozhodnutie. Je to vystúpenie z komfortnej zóny.

Nie som si istý, či je to vlastne rozhodnutie, prestať veriť. Myslím, že môžeš len prísť k pozorovaniu, že vlastne neveríš. Ale predpísať si to nemôžeš. Kedysi dávno sa nestávalo, že by ľudia prestavali tak masovo veriť, ako je to dnes a pritom si nemyslím že tí ľudia bolo v niečom ini ako my. Mne sa to teda nejaví ako vlastne rozhodnutie ale ako niečo čo vzniká vplyvom okolností

[Neregistrovaný]

Tak ako sa v dospievaní rozhoduješ či budeš veriaci, nie kvôli rodičom, tak sa sám rozhodneš skôr či neskôr, aký chceš mať svetonázor. Na druhú stranu to čo do teba vložili od detstva, ťa sprevádza celý život aj keď tomu už neveríš. Jezuiti hovorili, dajte nám deti do šiestich rokov, no a potom si s nimi robte čo chcete.

[Viktorrealita]

Všetci sme sa narodili ako ateisti. Našu vieru formovali rodičia, prostredie, kultúra v ktorej sme vyrastali. Či prestaneš veriť, je tvoje vlastné rozhodnutie. Je to vystúpenie z komfortnej zóny.

Ide o skutočné narodenie z Boha a nie len o vyhlásenie, že som kresťanom, alebo podľa náboženstva, do ktorého sa telesne narodil.

Božie dieťa pred narodením si nepovie - idem sa narodiť. Ale u Boha, už je ako keby sa narodilo.a Boh ho miloval prv, ako sa narodilo.

Čo sa týka rôzných náboženstiev a na čo existujú

Ryby sa chytajú na návnadu, ktorá im chutná. Pokrytcom chutná náboženstvo, lebo aj preto existuje, aby sa tam chytili. Aby tí, ktorí neuverili Pravde, aby uverili lži. Tá lož vyhovuje ich srdcu. Tí, ktorí sú z Boha počúvajú na Slová Božie. Tí, ktorí nepočúvaju, nie sú z Boha. Náboženstvo im vybavuje spásu a oni naďalej žijú v hriechu a nečinia pokánie. To je celkom populárne. No je to niečo iné, ako skutočné narodenie z Boha, ktoré vedie človeka k zdokonaľovaniu sa v Kristu.

Ako prichádzajú k pravému Kristu pohania, ktorí sa telesne narodili do pohanských tradícii a uctievaniu svojích modiel, bohov a démonom?

Ak je to len telesným narodením, tak ako sa praví kresťania rozšírili po celom svete, teda tí, ktorí nasledujú učenie Ježiša Krista, lebo iba tí sú kresťania, ak celý svet mimo Izraelského národa bol pohanský?Ako sa potom rozmnožila spasiteľná viera v Krista a to aj napriek tomu, čo učí evanjelium plné Božej lásky v jeho milosti. Ktoré nepoužíva zbrane tohto sveta, učil milovať svojho blížneho, ako samého seba, milovať aj svojho nepriateľa, kto ide mečom, od meča zahynie, neodplácaj zlým za zlé a milovať nad všetko Boha a to toho Boha, ktorý to vyriekol? Toho Boha, ktorý prv miloval svoje deti a poslal svojho milovaného Syna, aby sa obedoval za ich hriechy svojho ľudu, aby uveriac mali večný život v spoločenstve s ním.